Lucia a Československý vlčiak VLK

Ja aj s mojim priateľom sme absolútni nováčikovia vo výchove a výcviku psov, preto sme potrebovali pomoc, aby sme si splnili detský sen a zadovážili si psíka. Rozhodli sme sa hneď na začiatku risknúť to s ťažšie zvládnuteľným plemenom, Československým vlčiakom, pretože sa nám páčia tieto psy vďaka ich divokému a prírodnému pôvodu. Vedeli sme, že to pre nás nebude jednoduché a tak sme hľadali vhodné výcvikové stredisko, kde by sme sa naučili, ako so psíkom pracovať. Podľa mňa ľudia nechodia na cvičisko, aby učili svojho psíka povelom, ale aby sa oni sami naučili, ako so psíkom komunikovať, ako ho pochváliť, ako ho správne pokarhať ale hlavne ako s ním upevniť vzťah medzi psovodom a psom, aby sa z nich stali nerozluční priatelia.

Odkedy chodíme na lekcie do Canislogu pod vedením Jozefa Olearčina, vidíme na našom čévečku veľké pokroky. Najdôležitejšie je správne načasovanie pochvaly a jej intonácia hlasu. Vďaka tomu sme na našom psíkovi začali pozorovať jeho očakávanie, radosť zo spoločných chvíľ a automatickú pozornosť, ktorú nám začal venovať pri vyslovení pochvál. Vďaka cvičiteľovmu prístupu k nám aj k nášmu psíkovi sa Vlk (tak ho doma voláme) na každú lekciu teší. Všimli sme si to, lebo posledné metre na cvičisko nás ťahá a keď ho na cvičisku voľne pustíme, začne sa hrať, tešiť a blázniť, sám skúšať rôzne pomôcky na agility a výcvik berie ako hru, pri ktorej si pochutná na dobrotách. Nie je to preňho tvrdý dril, ale aj on sa na cvičisku zabáva a nás to veľmi teší. Informácie, ktoré načerpávame a uvádzame na prechádzkach, v meste a doma do každodenných situácií nám pomáhajú zvládať divokú vlčiu povahu, ktorá sa v našom psíkovi skrýva.

Tešíme sa na ďalšie hodiny strávené v Canislogu, pretože tam nevychovávame len nášho psíka, ale vytvárame tam priateľský vzťah medzi ním, nami a cvičiteľom Jozefom Olearčinom .